Tááák… a máme tu poslední díl naší all inclusive trilogie, kdy sme konečně uskutečnili loňskej prvoplán a vydali se směr Maroko… s celkem jasným cílem… navštívit Vysoký Atlas a rozhlídnout se z nejvyššího bodu severní Afriky!! A jaký to bylo, o tom se nám tu kapánek rozepíše Maťa…!

Salamu Alaykum! Morocco! Áno, presne táto kúzelná krajina, ktorú si zamilujete od prvej chvíľe a z ktorej som mala už pred dvoma rokmi rešpekt a verte, že stále mám, ale cítila som v kostiach i v duši, že buď teraz sa vyškrábem na najvyššiu horu Vysokého Atlasu alebo už nikdy. A tak sa aj stalo! Kto je pripravený, nie je prekvapený.

Po prílete do hotela sme prekopali naše holiday kufríky, vyspovedali delegáta, podchytili dopravu a v pondelok po raňajkách sa rozlúčili s naším recepčným, že see you za 3 dni!

A teda aké to celé bolo?

Nekonečná cesta do hôr! Agadir >Taroudant  miestny bus, „presný“ ako hodinky, drobný stress  s batožinou, ktorú treba cvakať extra, vezeme sa! Taroudant >Aoulouz presun v grand taxi namačkaní s ďalšími štyrmi pasažiermi. Aoulouz malé predmestie hôr, kde sa doslova zastavil čas, aj ten náš, na niekoľko hodín, vychutnáváme konvičku čaju, tranzit dohodnutý, holt vyráža až po skončení trhov a to až do maximálneho preplnenia. Štartujeme čosi po 17h, stojíme čo 5 min. nástup- výstup, ľudia na korbe, zážitok a že 3h cesty! Konečne Amsouzart, náš nástupný cieľ, rýchlo sa zahaľuje do zapadajúceho slnka, po značke už ako svetlušky, v ďalšej dedine sa už kdesi zložíme! A mali sme šťastie, zrazu sme sa ocitli v dome Omara, miestny horský deduško, kráľ Imhilene, čo ponúka nocľah, pre takých horalov ako sme my :o)

Najťažší deň pred nami? Imhilene (cca 2.000 m) > jazero Lac d‘Ifni (2.312 m) > sedlo Tizi n‘Ouanoums (3.684 m) >chata Toubkal (3.207 m) Ranné slnko hicuje, zásoby vody doplnené, lúčime sa s civilizáciou, skalnatá cesta až k jazeru, v pastierskej budke u jazera grupa Slovinco-Litavcov s guidom, krátky oddych, čajík a keks. Jazero sa stráca v diaľke, obklopení skalnatými mrakodrapmi, až tam ideme? Pomaly naberáme výšku, skalnatí mníši a obri sledujú naše kroky, vzduch je redší, cítim podivné stavy, čudná bolesť v bruchu, že by ten čaj? Alebo ten keks starý? Počkaj, musím si odskočiť. Každý krok ťažší a pomalší, cítím sa ako omámená, únava sadá na plecia,  úsmev zmrzol na tvári. V duchu si vravím, to dáš, nemysli na to, napi sa, dýchaj, pomaly ďalej zájdeš! Moje slonie nohy sa nechcú zdvihnúť, viac sedím ako kráčam, nejde to! Slnko zapadá , čoskoro bude tma! A Radko? To je môj gentlman! Mal si toho tiež dosť, a preto ďakujem za tvoju pomoc s baťohom, bez Teba by som to nezvládla* Bol to krkolomný výšlap až  do sedla, čosi pred 21h za svitu čeloviek stojíme v sedle Tizi n‘Ouanoums, bez aklimatizácie! Zostup k chate bol už ozdravný, uľavilo sa mi, bol to záber! Na chate o hoďku neskôr, privítali nás s obdivom, oslavnú „berber whisky“ na dobrú noc, postavili sme lóžu na nádvorí a hurá do spacáku!

Deň D!  Chata Toubkal (3.208 m) > Jebel Toubkal (4.167 m) > Chata Toubkal (3.207 m) > Sidi Chamarouch (2.350 m) Uvítal nás lúč slnka, mám trošku zmiešané pocity a rešpekt zo včerejšíeho dňa, ale zvládnem to! Prvý úsek výstupu suťiskom hore, taká rozcvička, skalnatý chodník zaritý medzi balvanmi sa mení na frekventovanú dialnicu, čo sa kľukatí až k špičke Atlasu, cítim sa trošku ako v Tatrách, pri výstupe na Rysy! Naberáme výšku, kocháme sa, v 3.900m prvé snehové mapy, ale mačky netreba. Kroky sú pomalšie, s pauzami, miestami sa šmýka, ale je to ok, ideme na pohodu. Už vidím pyramídu! Vrchol mám na dosah, chceš sa rozbehnúť a nejde to, 4 kroky a predýchavaš, a  zas 4 kroky, až predsa! Salam Toubkal! Môj vysnený cieľ splnený, moja prvá 4-tisícovka, je čosi po 12h, wau, srdce mi ide vyskočiť radosťou, úžasný pocit, zvlášť po včerajšku, vychutnávame vrcholovú atmošku a neskutečné výhľady všade navôkoľ, po hoďke relaxu zostupujeme do základného tábora,  zbaliť sa, rozlúčiť s masivom Toubkal a už kľukatým traverzom vykračujeme smer Imlil. Oslí chodníček ako šitý na bike! Nuž nabudúce :o)  Blížime sa k horskej dedine Sidi Chamarouch, pár domov postavených na sebe okolo potoka, so svätyňou, stmieva sa a čas nás tlačí, za dedinou nachádzame útočisko u budky s prístreškom, konečne sa vyspíme!?

Comeback! Sidi Chamarouch(2.350 m) > Aroumd(1.840 m) > Imlil(1.740 m) > Asni > Talat N‘Yaaqoub  > Oulad Berhil > Agadir  Kdeže! Sme na hlavnom ťahu! Nočné oslíkovské výlevy a klopkanie kopýtok, výkriky ľudí… vstávame skoro, ráno je pochmúrne, vrcholky zahalené hmlou, predpoveď vyšla, začína mrholiť. Míňame Aroumd, zostupujeme popri rieke Mizane do Imlilu, koštujeme miestnu placku a už sa vezeme v preplnenom mini tranzite školákov, na stojáka až do Asni. Tam presadáme do grand taxi, sú to kšeftári, natiahli nás a kvasíme kdesi na pol cesty v Talate, presedáme do vozu, plne obsadení, óóó serpentinky a výhľady, čo mladý Berber nezvláda a grcá potajomky do dverí, chuťovka! Krajina mení ráz, po výživnej ceste do Oulad Berhil sme ako atrakcia.. Posledný prestup do nášho domova… „voňaví“, plní zážitkov a dobrodružstiev po šialenej ceste z hôr sme konečne v Agadire!!  :o)

Radko, Pucci       (8.10.-15.10. 2016)

Agadir, Jbel Toubkal, Maroko